Kale topanky

Autor: Víťo Staviarsky
Názov: Kale topanky 
Vydavateľstvo: Albert Marenčín
Rok vydania: 2012
Počet strán: 224

Keď som sa dozvedela, že víťaz Anasoft litera 2013 – Víťo Staviarsky – pracoval na záchytke, jeho knihu Kale topanky som si musela prečítať. Lebo veď, roboš na záchytke musí vedieť písať! A ak náhodou i nevie, aspoň má o čom písať! Hemžia sa okolo neho postavičky, ľudia z mäsa a kostí, s príbehmi nezapadajúcimi do normálu spoločnosti – koľko nezvyčajného obsahu, empirického materiálu musí byť vo Víťovom texte! A keď som zistila, že autor pracoval i ako výčapný, knihu som si behom niekoľkých minút kúpila. Veď krčmára, hospodina pijatiky, považujem azda za najväčšieho znalca ľudských duší.

Kale topánky sú príbehom Sabiny, mladej fešnej cigánky, ktorú rodičia predajú rómskemu obchodníčkovi Ferdymu, aby splatili svoj dlh. Kúpou Sabiny sám Ferdy stráca peniaze, ktorými mal zaplatiť vlastný dlh, a tak namiesto predavačky chce zo Sabiny urobiť spoločníčku staršieho bohatšieho pána. Sabina ale hľadá lásku pravú, čistú, a za svoj osud sa nebojí biť.

Hlavnú dejovú líniu dotvárajú ďalšie tragické i veselé životy Rómov. Temer všetci sú mi sympatickí, často charakterní, dobrácki, a hoc nie sú vyštudovaní, vedia poučiť – napríklad keď Vrana vraví Sabine: „Jój, ale si naivná... No mne sa to páči. Mladý musí byť naivný. Ináč by sa mohol pochovať do truhly.“ Šťavnaté hlášky zas vedia čitateľa riadne pobaviť: „Čo je, more? Sa ti nechce? Robota ti smrdí? Ale piča ti nesmrdí? Máš sedem detí, ta makaj!“

Víťovi Staviarskemu sa podarilo vymyslieť ľahko čitateľný román na jedno popoludnie alebo noc, ktorý je určený pre každého. Kniha je písaná jednoduchým jazykom, v ktorom sa mieša slovenčina, východniarčina, rómčina, ale i čeština. Tu badať ohromné remeslo umelcovo, pretože príbeh, ktorý je rozprávaním Rómky, znie veľmi uveriteľne. V reálnom svete by sa vari ozývalo len viac nadávok.

Najväčšmi hodnotím fakt, že Víťo Staviarsky mi umožnil nahliadnuť do myslenia malých rómskych obchodníčkov, ktoré nám je kilometre vzdialené. Kým my hodnotíme Vietnamcov ako pracovitých, Vrana hlása: „Blšák je iba do jednej, potom je už najlepšie zbaliť. Už iba Vietnamci ostávajú do štvrtej, lebo sú chamtiví.“ Ajhľa, je náš názor hodnotnejší alebo aspoň viac zdôvodnený než Vranin?

Chceš si oddýchnuť, pobaviť sa? Chceš sa trochu poučiť? Chceš vidieť skrz oči kohosi odlišného? Ta zober tote Kale topanky do rúk a čítaj, more!

Hodnotenie: 5/5

Prax verzus teória

K vytvoreniu obrázkov ma vyprovokovali názory ľudí, ktorí jednoznačne odmietajú buď teóriu (tých som stretla viac), alebo prax. Prax a teória sú neoddeliteľné družky. Kto ich odlúči, nedočká sa triumfu. 

Príbeh Kaki

Pokračovanie nabudúce.

Kritika školstva v troch dejstvách

Dejstvo prvé,

v ktorom žiak prínos školy hodnotí

Dejstvo druhé, 

v ktorom problém graduje

Dejstvo tretie, 

v ktorom sa zlo v dobro obráti a škola študenta na budúcnosť bravúrne pripraví

Epilóg

Každá generácia má akýsi osud. Marí sa mi, že údelom tej mojej je sedieť... a sedieť a sedieť.

Čierne rozprávky z Afriky

Autor: David Böhm
Názov: Ticho hrocha

Vydavateľstvo: Labyrint

Rok vydania: 2009

Prekladateľka: Terezie Böhmová

Počet strán: 61

Aké príbehy rozprávajú rodičia zo Stredoafrickej republiky svojim potomkom? Aké postavy lozia deťom do snov? Aké ponaučenia z príbehov vyvodzujú malí huncúti? Prečo mačky naháňajú myši? Prečo si máme pred hlavným chodom zistiť, z čoho je jedlo uvarené? A Prečo niekedy nemôžeme pomôcť druhému?

Záhadné, absurdné, popletené, hororové, vtipné aj poučné – také sú čierne rozprávky Davida Böhma z komiksovej knihy najmä pre dospelých, ktoré vám jedinečne zodpovedia položené otázky. David Böhm príbehy odel do umeleckého rúcha čiernych ilustrácií, vďaka ktorým sa kniha nezvyčajných príbehov zmenila na artefakt hodný výstavy a obdivu pamlsných očí. Lež redukovať knihu len na vizuálnu dobrôtku by bolo chybou.

Keď sa blížili Vianoce, Terezie Böhmová, sestra Davida Böhma a dobrovoľníčka v škole a sirotčinci v Stredoafrickej republike, sa rozhodla spestriť deťom bežnú vyučovaciu hodinu. Napíšte mi rozprávky, vraví žiačkom. Deti najprv nechápavo pokukujú, neskôr jedno z nich vykríkne "Tere!". Týmto slovom sa v jazyku sango označujú príbehy a rozprávania, ktoré deti počúvajú od dospelákov. Nuž, deti sa pustia do písania nie jednoduchého, pretože tere z jazyku sango prekladajú do francúzštiny. Netreba zabúdať ani na predstavivosť detí, ktorá diery v pamäti bez váhania vypĺňa vlastnými výmyslami. A tak nečudo, že príbehy, ktoré vznikli, sú raz poučné, raz absurdné, inokedy popletené, no vždy zázračné.

Vizuálnej stránke knihy nemožno ani chĺpok vytknúť. Čierne ilustrácie vynikajú jednoduchosťou a pôsobivosťou zároveň, čím verne sprevádzajú detské rozprávania. Lež po obsahovej stránke kniha nevyužila svoj plný potenciál. Veď spoluautormi knihy sú deti z veľmi vzdialenej, pre nás zaujímavej, krajiny. Prečo kniha neobsahuje viac informácií o deťoch? Krátky doslov mi nestačí. Zaujíma ma viac! Kto sú a ako žijú? Čo sa učia v škole? Čo im prináša radosť a čo ich zlostí? Samozrejme, rodí sa námietka, že príbehy o deťoch by porušili jednotu knihy. V tom prípade by ma potešila aspoň drobná brožúrka o Stredoafrickej republike, jej kultúre a malých spoluautoroch Ticha hrocha, ktorá by mi povedala viac o kontexte vzniku knihy a jej tvorcoch.

Viete, kde sa nachádza Stredoafrická republika? Názov mnoho napovedá. :)

Koho rozjarí kniha Ticho Hrocha? Rodičov, ktorí ju plánujú čítať malým deťom, zrejme nie. Predsa len príbeh, v ktorom napríklad otecko zabije synka, nebude považovať väčšina rodičov za vhodný pre vlastné deťúrence. Preto knihu odporúčam najmä dospelákom – ľuďom, ktorí si vychutnávajú pekné knihy, zaujímajú sa o cudzie kraje, neboja sa absurdity a detskej predstavivosti, a každému, kto chce cítiť kúštik afrického slnka počas chladných dní. Mňa detské príbehy z Afriky rozhodne zahriali.

Kresba: 5/5

Textový obsah: 4,5/5  

Ukážky na stránkach autora: http://www.davidbohm.net/gal_prev/?g=hroch

Keď budete chcieť ísť na výlet do Stredoafrickej republiky, bežte sem:

Keď ma postavička hreší

Piatok. Unavená sedím v študovni, čakám na štart behu s cieľom "Autobusová stanica". Polobdiem, pomaly zaspávam, keď vtom čosi popotiahne ma za rukáv. Oči na končatiny pučím, ani mušku živú nevidím. Možno sním.

O chvíľu začujem slabý hlások. Ej, hľa! Do zápisníku postavička sa mi čarbe, kričí na mňa, prštekmi ma chytá za ruku, malíček mi silne objíma. Vraj nedbám o rovnosť príležitostí kreslených postavičiek, vraj uprednostňujem (a nevedomky!) len jednu skupinu, len ona dostáva v príbehoch priestor. Vraj žena som a aj ženy diskriminujem, pfuj, že sa nehanbím! 

 

Postavičiak môj milý, budem sa ja snažiť opraviť neresti na cnosti. Tu je môj prvý pokus, behom sekundy, na černoška sa premeníš:

A nabudúce pousilujem sa dumať o pobyte vianočky vo svete - o kreslenom príbehu len a len pre teba! Tak už sa na mňa toľko nezlosti. :)

Odpustenie v marockej púšti

Autor: Lawrence Osborne

Názov: Odpuštění

Vydavateľstvo: Kniha Zlín

Rok vydania: 2013

Prekladateľ: Alexandr Neuman

Keď sa antického filozofa Diogena zo Sinopy ktosi opýtal, odkiaľ pochádza, pokojným hlasom odvetil: „Som občanom sveta.“ Tým dával najavo svoju príslušnosť k ľudstvu ako celku, bez zbytočného vydeľovania sa prostredníctvom národa, náboženstva, či rasy. Do dnešných čias zostáva nezodpovedanou otázkou, či sme všetci obyvateľmi toho istého sveta. Pohybujeme sa po jednej Zemi, ale naše interpretácie sveta sa rapídne líšia. Pre jedného znamená bravčové na večeru porušenie božieho zákona, druhý trestá finančný podvod väčšmi než vraždu. Prijímame odlišné fakty i hodnoty, z rozdielnych, ba i z rovnakých predpokladov vyvodzujeme opäť rozdielne závery. Dokážeme sa pochopiť a spokojne žiť vedľa seba napriek rôznorodosti kultúr, pestrofarebnosti interpretácií sveta, ktorý obývame?

Britský spisovateľ, publicista a vášnivý cestovateľ Lawrence Osborne sa v knihe Odpuštění zaoberá stretom dvoch kultúr – americko-európskej a marockej. Román odzrkadľuje zásadnú prekážku kladenú pokojnému spolunažívaniu. Medzi kultúrami (a kiežby len medzi nimi!) absentuje nielen vzájomné pochopenie, ale i akákoľvek snaha porozumieť druhému. A tak nečudo, že muslim i „ateistický kresťan“ očakávajú od toho druhého len to najhoršie – hlúposť, podlosť a násilie.

Príbeh začína cestou manželov v strednom veku, Davida a Jo, do pevnosti v pustej marockej púšti, kde zbohatlíci západného sveta chystajú hedonickú párty, plnú alkoholu, marihuany, hašišu, pekných žien a mužov s plnými kontami. David a Jo zažívajú krízu vo vzťahu, a preto sa rozhodli poslať stereotyp na dovolenku a prijať pozvanie na divoký žúr na odľahlom a exotickom kúsku planéty. Hoc túžili po zmene, nečakali, že ich životy sa prevrátia z nôh na hlavy, keď počas blúdenia marockými cestami v sprievode noci zrazia marockého mladého muža Drissa.

Návštevníci párty a ich hostitelia túžia spoznávať domácich Maročanov maximálne ako exotické kulisy, na ktoré sa budú dívať ich opantané zmysly. Nič viac. Marocká krajina ani kultúra ich hlbšie nezaujíma. Prišli do nej ako natešení cudzinci, prežijú pár dní v luxusnej bubline v púšti, odídu ako cudzinci s kocovinou. Po smrti Drissa sa ale stret dvoch odlišných mentalít stáva neodvratným. David je nútený spoznať domácich Maročanov, odísť do chudobnej dediny, v ktorej Driss býval, báť sa trestu a dúfať v odpustenie. Lež je možné preklenúť obrovskú mentálnu priepasť, ktorá oddeľuje západný svet od marockého – zabudnúť na storočia nepriateľstva a vzájomnej ignorácie? Konflikt kultúr je umocnený majetkovou nerovnosťou, ktorá spôsobuje, že akákoľvek rovnosť medzi Maročanmi a návštevníkmi zo západu je len formálna. Bohatý angličan dokáže podplatiť marockého policajta, no kto sa postará o spravodlivosť? Chudobní, vyčerpaní, často nevzdelaní a emóciami ovládaní Maročania, ktorých súd sa nutne pohybuje mimo oficiálneho zákona?

Okrem hlavnej línie deja v podaní Davida a Maročanov, Lawrence Osborne v románe rozvíja i zaujímavé vedľajšie príbehy – odcudzenie manželov a neveru Jo, ktorá manžela nenávidí „prostě jen proto, [že] ho pustila k sobě a on poté nedělal to, co se od něj očekávalo“ a príbeh Drissa, zrazeného muža.

Dejovú líniu o živote Drissa, jeho chudobe, úteku do Európy a hľadaní lepšieho života považujem za najprínosnejšiu. Autor čitateľovi predstavuje myšlienky Maročana, ktoré dokážu prekvapiť a vyvolať zimomriavky:

„Ti nevěřící neustále žertovali. Ale byly jejich vtipy opravdu vtipy? Tvářili se pořád vesele a příjemně, ale mysleli to doopravdy? V Drissově srdci hlodala temná pochybnost, protože věděl, že nevěřící jsou ze zásady prohnaní a jediné, o co jim jde, je záhuba věřících. Taková prostě byla jejich podstata a nic se s tím nedalo dělat.“

Intelektuál je pri čítaní Drissových názorov vedený i k spytovaniu zmyslu vlastnej práce:

„Člověk se narodí, aby kráčel po zemi, řekla Angela, po svých vlastních nohou, bez hranic či zdí. Pronásledování přistěhovalců je přečin proti základní lidské přirozenosti. Driss ovšem neměl potuchy, o čem to hovoří. Chtěl se dostat do Paříže bez vědomí policie a na ničem jiném mu nezáleželo. Lidská přirozenost?“

Na druhej strane, rozvíjanie myšlienok Maročana Drissa v sebe ukrýva nebezpečný potenciál. Približuje sa Osbornova predstava duše mladého Maročana realite? Možno Drissove myšlienky považovať za rozšírené? Osborne sa v minulosti potuloval po Maroku  – spoznal ta myslenie obyvateľov a zobrazil ho v knihe? Ak čitateľ autorovým slovám uverí, môže sa vyľakať a zo strachu zavrhnúť akékoľvek prelínanie kultúr. Driss je nebezpečný, teda Maročania, muslimovia sú nebezpeční. V tomto bode vidím rozbušku knihy.

Román sa číta ľahko až na niekoľko výnimiek – osobne mi vadili nepreložené francúzske vety, ktorým síce postavy rozumejú, ale ja nie. Stačilo pripnúť preklad pod čiaru. Podobne sú v knihe použité neznáme termíny – napr. názov marockého jedla alebo hudobného nástroja. Bez poznámok pod čiarou som bola pre plné pochopenie textu občas nútená používať Google.

Knihu odporúčam každému, kto sa zaujíma o Maroko, odlišné kultúry alebo vzťahy medzi obyvateľmi rôznych národov. Román dokáže zabaviť i čitateľa ignorujúceho cudzie kraje, ak má záľubu v medziľudských vzťahoch alebo je zvedavý na život zhýralej smotánky. Na druhej strane varujem, že Odpuštění nie je oddychovou knihou. Zobrazuje komplikované problémy, ktoré dnes kričia svojou naliehavosťou. Navyše ani jedna z hlavných postáv nie je cnostným anjelikom. Postavy nedokážu prekonať vlastné slabosti a predsudky, sú tak obyčajné, nehrdinské, že niet dôvodu obľúbiť si ich, ani ich obdivovať. Po prečítaní knihy si čitateľ nenájde úsmev na perách, jeho telo zaplní mierna nervozita.

Dočká sa David odpustenia od otca mŕtveho Drissa? Prečo sa Driss vrátil z Európy, raja možností pre každého, späť do pekelného, slnkom rozpáleného a chudobného Maroka? A ako vyriešia Jo a David manželskú krízu? Odpovede sa dozviete v knihe Odpuštení. Ja vám len prezradím, že záverom budete istotne prekvapení.

Hodnotenie: 3/5

PS: Ak i vy chcete napísať podobnú recenziu novovydanej knihy, sledujte aktuality Knihy Zlín. Nakladateľstvo pravidelne ponúka tzv. „reading copies“ výmenou za recenzie.

Na bratislavskej stanici, v tých ústach a konečníku Slovenska

Bratislavská stanica ma víta neznámym pachom, zápachom, a nedostatkom voľných miest pre cestujúce ritky. Jedno si okamžite uchmatnem. Na múriku posedávam a pokožkou hltám posledné lúče letného slnka. Keby som bola vedela, že mi hviezda paprštekmi kýva tesne pred odchodom do zimného spánku, hltala by som ich s omnoho väčšou vnímavosťou i potešením.

Od špinavých, zhrdzavených dverí blíži sa ku mne hŕstka hlučných cigánok s podivným tovarom v káričkách. Sadajú si na pravobok. Do dušičky si potichúčky prehováram, že nepohnem sa z miesta, predsudky rozum neprebijú, ony sú ako ja a ja ako ony, bytosti z mäsa a kostí. Snáď mala som viac šťastia na rodičov a socioekonomické pomery, ba možno menej na vrelosť, otvorenosť, lásku. Veď ich je mnoho, ja som len jedna. Keď si tlstejšia cigánka zapáli cigaretku a vietor mi dym fúkne priamo do očí, nevydržím, odvraciam tvár, odchádzam.

Krúžim po bratislavskej stanici, nehľadám miesto na sedenie, aby si skupinka žien nemyslela, že sa im vyhýbam. To dym, dym, zlozvyk fajčenia spôsobil vzdialenosť medzi nami! Nie ich odchýlka od toho, čo je bežné, teda neškodné, zdomácnené a poslušné! Krúžim po bratislavskej stanici, vstupného a análneho otvora Slovenska, ktorý ľudí papká a následne vystreľuje ako hovná. Čakám na zázrak. Ten nechodí, ulúpim si peniazmi aspoň dlaň praženej sóje.

Sedím na bratislavskej stanici, vlak mešká 25 minút. Kufor, ktorý viac neunesiem, hádžem na zem, nohy naň položím, chvíľku driemem, inokedy pozorujem. Vlak mešká 50 minút a väčšina okoloidúcich je tlstá. Sádlo im prekypuje z obtiahnutých riflí. Istotne sa v nich cítia nie štíhlo, úzko, lež úzkostlivo. Čosi ich stláča, zviera, nevedia, že to ich snaha vyzerať zdravo, pekne a najmä v norme, aby zapadali, v dave netrčali. Po ulici sa vláčia s odhaleným, vypučeným tukom a zároveň sklopeným zrakom, akoby ten, kto má viac, znamenal čosi menej. Akoby sme si neboli rovní a ľudská dôstojnosť bola prázdnym pojmom mŕtvych starcov, ktorí o nej stihli iba snívať. Akoby nielen bohatší, ale i krajší viac rovnosti zažívali. A pritom krása – veď tá rovná sa priemernosti! Ak chceš, aby bola tvojou stálou spoločníčkou, ani noštek o kúštik dlhší, ani ušká v nezvyčajnom uhle nesmú ti náležať.

Na bratislavskej stanici, popod drobný ženský fúzik, vravím si univerzálnu tézu. Keď jestvuje veľa tlstých ľudí, netreba ich viniť z neúspechu, že sa stali veľkými. Kontext životov je príčinou obezity, ten nedržia sami vo svojich rukách. Nie je ich individuálnym zlyhaním rovnako, ako nie je mojou chybou, vadou, ktorú mám na svedomí, že len dve oči našli si úkryt na mojej tvári. Kontext tvoríme všetci, spoločnými silami, spoločnou ignoráciou a zanedbávaním.

Krása vychádza z vnútra, vravieva sa. Ale kto má dnes čas a energiu, telesnú a duševnú silu na vnútornú krásu? Žena s tromi deťmi pracujúca za minimálnu mzdu vo fabrike? A kto má ešte vôľu vnútorne opeknievať, nechať v sebe cnosti prekvitať? Mladé dievča zo zabezpečenej rodiny, ktoré doposiaľ ani končekom vlásku nebolo nútené pohnúť?

Vlak mešká 60 minút, už-už prichádza. Teperím sa schodmi hore, dole a opäť hore, nik mi nepomáha. Ani babke s paličkou nik nepomáha. Vlak sa blíži, trikrát pozriem na tabuľu, či patrím jemu alebo inému. Trikrát zrakom ostrím na nápis s konečnou stanicou na dverách rýchlika. Nastupujem a lúčim sa s tebou, bratislavská stanica. Hoc si smradľavá, aspoň na tebe, v tebe, patrí mi časopriestor, kedy a kde sa nenáhlim, večnosť, v ktorej nekonám, precízne nemyslím, len paidey nechávam plávať po zamotaných riečkach kdesi v blízkosti vedomia.

Tabletami smerom k instantnému životu

Starogrécka kalokagatia, zápisník starej mamy so zaznamenanými účinkami bylín, šálka zeleného čaju pred intelektuálne náročnou činnosťou, ranná káva alebo Viagra vráskavého sukničkára sú nekontroverznými technikami na vylepšenie človeka. Stovky, tisíce, milióny ľudí ich užívajú bežne, denne, bez pochýb a bez debaty o ich etickom význame - aby sa im chvíľku jasnejšie myslelo, zahnali pochmúrnu náladu upršaných jesenných dní alebo oprášili fyzické výkony dávno ufujazdenej mladosti. Vrásky na čele (ale i radostné úsmevy) vytvárajú až ich účinnejšie sestry a bratia, ktoré by veľmi úspešne dokázali zlepšiť nielen myslenie, inteligenciu, ale i morálne správanie jedinca. Vďaka jednej tablete by som viac nekreslila ako mierne nadané dieťa ale ako Leonardo da Vinci! Tá myseľ, gebuľa moja - bez ťažkostí by pochopila teóriu relativity! A za každej okolnosti milo, príjemne by som sa tvárila!

Predstavte si svet, v ktorom jestvuje efektívna tableta na maximálne zlepšenie akejkoľvek vlastnosti človeka. Chceli by ste ta žiť? Moju odpoveď nájdete ukrytú v obrázku:

Bombastická vlastnosť v instantnom obale - skvelý krok k instantnému životu?

Nestereotypne o stereotype I.

Stereotypné predstavy odeté v rúchu negativity, tie premkýnajú naše mysle, keď oproti kráča hlučnejší a viac opálený mládenec. V trilógii komiksových stripov sa na zaužívané stereotypy dívam pozitívne. Tu je prvý z nich:

Roman žije v prítomnosti, budúce okamihy príliš, ba priam vôbec, neplánuje a namiesto premýšľania o možnej kariére a dovolenke tasí husle do rúk a nahlas si pospevuje. Občas sa diví zazerajúcim, zlovestným i ustráchaným pohľadom, ktorých majitelia ešte pred chvíľočkou  v aute nesmelo pokyvkávali hlávkami do rytmu slov "ži tu a teraz" lalákaných rádiom.

Variácia na džudžu

„Ak niekto zomrie, do mesta k nám príde džudžu. Nie je to človek ani zviera, nosí kabát z peria, masku krokodíla, koňa. Keď prechádza ulicami, každý sa mu pokloní. My deti musíme bežať, nesmieme sa o neho ani obtrieť pohľadom. Keby som džudžu stretol a pozrel mu do tváre, zomrel by som. Vzalo by ma k duchom.“

Chlapča nemotorné – nechcene odvážne, potkne sa a žuchne na chodník. Keď hlávku zodvihne udretú, zmätený pohľad smeruje na džudžu. Telo chlapca premkne strach, zmocní sa ho triaška, tep vibruje. Po chvíli alebo po večnosti, keď sa chlapec vzmuží, upokojí, v mysli sa zrodí otázka: „A či som ja teraz mŕtvy? Vari na ducha som sa premenil?“

Dobehne kamarátov a vykrikuje: „Vidíte ma? Počujete?“ Nik neodpovedá. Ani jeden si ho nevšíma. Azda osudom mŕtveho je vznášať sa nebadane, nepostrehnuteľne ako vzduch. Nebodaj smrť znamená byť každému ľahostajný.

Posledná možnosť. Kopne do nohy suseda. Ten zvýskne, jojčí. Chlapča sa pridá hlasito: „Žijem!“ Sused naň začudovane hľadí: „Hádam by si neodišiel z tohto sveta po jednom páde. Ja som si kolená poudieral už aspoň päťdesiatkrát a stále som tu.“

O niekoľko dní, keď emócie z hraničnej situácie vyhasli, premýšľa chlapča, ako je možné, že žije. „Celkom jasne, priamo do tváre džudžu som hľadel. Prečo ma nezobralo k duchom? Buď vidiny premkli moju myseľ, alebo deti smú uzrieť džudžu... Boli to vidiny,“ uzatvára chlapec.

Čo chýbalo, aby chlapec odhalil lož vysokých ľudí? Azda ešte jeden pohľad do tváre džudžu, po ktorom by opäť zostal prebývať v ríši dýchajúcich. Lež kto by obetoval život? Riskoval budúcnosť pre odhalenie klamstva? Odhalil pravdu, ktorú mu žiadne dieťa neuverí? Minul bytie na potvrdenie dávno známej tézy?

Chlapec tak vykonal – zariskoval. Keď v kráľovstve ďalšia ľudská bytosť odišla do iného sveta, pozrelo sa chlapča uprene do tváre džudžu. O niekoľko pohybov vetra prišiel poň neznámy duch a odviedol ho ta, kam ho pisateľ nemal silu nasledovať.

Zdroje:

Prvá uvedená citácia pochádza z knihy Čierne na čiernom a patrí Marekovi Vadasovi. Ten na výlety chodí do Afriky, kde zbiera inšpiráciu pre svoje poviedky aj život. Z toho usudzujem, že džužu pravdepodobne jestvuje – kráča v maske krokodíla, koňa, kdesi ta, po čiernej zemi na južnej pologuli.

VADAS, Marek. Čierne na čiernom. Levice: KK Bagala, 2013.

Hon na babičku

Babička vstáva z postele a uteká – vyzerá akoby kráčala. Nevie, kým je, nevie, koľko má rokov, kde sa nachádza, koľko detí porodila, čo študovala, ani čo si myslela pred minútou. No vie, kam mieri. Vravia, že má deväťdesiatosem rokov, že musí ležať, že sa nesmie potácať do parku. Veľa toho pred ňou narozprávajú, no ona si ani slovko nepamätá.

Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. Nepamätá si, čo chcela pred okamihom. Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. V predošlom alebo i v tomto okamihu?

Vyhlásili ju za nesvojprávnu. Kvákajú kvá a kvá a že nevie, čo činí. Má byť priviazaná k posteli – pre jej dobro, aby mohla byť priviazaná k posteli ďalší rôčik i dva.

Ona kráča ďalej. Keďže stále kráča, pechúri, chce ísť preč i v tomto okamihu. Túži ísť, pretože ide. Čo na tom, že jej myšlienkové pochody obsahujú diery a kontradikcie? Môžu vyhlásiť človeka za nezodpovedného za vlastné telo, hoc telo ovláda? Približne ovláda? Ani spisovateľ nevládne tlkotu svojho srdca, ale nohy tie poslúchajú babku i pisára. Môže byť starenka zbavená zodpovednosti za vlastné nohy, hoc nimi hýbe? Kačky, sliepky, potkany – zvery nechávame kráčať – utekať, hoc v hlavách majú diery. A babka? Tá nech leží!

Ľapotajú, že pre jej dobro... Zrejme vedia, čo je pre ňu dobrom. Pomaly zdochýňať v páchnucej, strohej izbietke. A pritom ona túži len kráčať, blúdiť a kedykoľvek zomrieť, pod oblohou a aktívne. Nedovolia jej to. Na staré kolená pripútali ju do okov otroka.

Postmoderná rozpoltenosť

Kúzlo impresionistu

Pre neznalých: obraz sveta, ktorý vidí krátkozraký človek, sa náramne podobá impresionistickému dielu.

Návod na riešenie ľubovoľného problému

Ľudská bytosť je mňamky

Hŕstka ľudí v známej histórii si kládla otázku po podstate človeka. Odpovede i spôsoby skúmania jednotlivcov sa rôznia. Jedna vetva vychádza z reflexie seba samého, definuje sa ako tvora mysliaceho, schopného reflektovať vlastnú reflexiu a mnohokrát káže o akejsi zázračnej duši. Druhá skupina sa pozerá na človeka zvonka a redukuje ho na hmotu či DNA, hovorí o ňom ako o super inteligentnom sebaregulujúcom systéme alebo ako o vzpriamenom dvojnohom živočíchovi, ktorý je schopný úchopu.

Jestvuje i iný prístup - tak trochu milší - v ktorom človek je tým, čím sa javí byť v interakciách s druhými, a je práve tým, čím je v očiach týchto druhých. Pohľadom skrz ich okuliare sa človek stáva k životu potrebným prameňom vody pre rastlinu v záhrade, ranným dodávateľom krmiva pre sliepky, ktorý sa jedného dňa premení na posledný vnímaný predmet - vražednú zbraň, alebo nekonečnou studňou potravy pre zúfalého a hladného komára.

Človek ako potrava

Literatúra: Merleau-Ponty, Maurice. Svět vnímání. Praha: OIKOYMENH, 2008.

Beštializácia človeka a iné rozprávky

"Fenomén humanismu si dnes zasluhuje pozornost především proto, že nás – ať již jakkoli zastřeně a ostýchavě – upomíná, že na člověka vyspělé kultury si ustavičně činí nárok dvě vzdělávací síly současně; kvůli jednoduchosti je zde budeme nazývat omezující vlivy a vlivy, které zbavují zábran. K humanistickému krédu patří přesvědčení, že lidé jsou „ovlivněná zvířata“ a že je proto nezbytné, aby se jim dostalo správného druhu ovlivnění. Etiketa humanismu s falešnou nevinností připomíná nekonečnou bitvu o člověka, která se vede jako zápas mezi tendencí k bestializaci a tendencí ke zkrocení.

... Pokud jde o bestializační vlivy, instalovali Římané nejdokonalejší masově mediální síť starého světa v podobě svých amfiteátrů, vydrážděných zvířat, bojových her na život a na smrt a popravčích inscenací. ... Antický humanismus pochopíme pouze tehdy, když mu porozumíme také jako stranictví v mediálním konfliktu – to znamená jako odporu knihy proti amfiteátru a jako opozici polidšťující, trpělivé, k rozjímání vedoucí filosofické četby proti odlidštěnému, netrpělivě vybuchujícímu víru senzací a opojenosti na stadionech. To, co vzdělaní Římané nazývali humanitas, by bylo nemyslitelné bez požadavku abstinence od masové kultury v divadlech hrůzy. Když se někdy sám humanista omylem zamíchal do řvoucího davu, pak jen proto, aby zjistil, že i on je člověk a proto může být infikován bestializací. Vracel se z divadla domů pln studu za svou nedobrovolnou účast na nakažlivých senzacích a byl nyní nakloněn uznat, že nic lidského mu není cizí. Avšak tím se říká, že lidskost spočívá v tom, že člověk zvolí k rozvoji vlastní přirozenosti omezující média a rezignuje na ta, která ho zbavují zábran. Smysl této volby prostředků spočívá v tom, že si člověk odvyká své vlastní možné bestialitě a vytváří si odstup mezi sebou a odlidštěnými eskalacemi řvoucí smečky v divadle." Peter Sloterdijk, Pravidla pro lidskou ZOO

Analógia medzi Rímskym amfiteátrom a akčnými filmami dnešnej doby je silnejšia, než by sa mohla na prvý pohľad javiť. Hoc je pravdou, že gladiátori v starovekých arénach boli z biologického hľadiska ľuďmi a krv striekajúca z ich smrteľných rán neobsahovala prímes kečupu narozdiel od životne dôležitej tekutiny akčných hrdinov, v očiach návštevníkov beštiálnej zábavky neboli aktéri boja plnohodnotnými ľuďmi rovnako, ako nimi nie sú súčasné filmové postavy. V oboch prípadoch diváci očami hltajú akčné scény, údery, násilie a smrť, akoby boli niečim zaujímavým. V oboch hľadiskách divadiel zrejme mnohí odvracajú pohľady od miest najkrutejších scén, no napriek tomu sa hier účastnia a fanaticky fandia víťazom.

Sloterdijkov pohľad na človeka uvedený v úryvku mi imponuje vďaka jeho jednoduchosti, všeobecnosti, rozprávkovosti a v konečnom dôsledku i vďaka vtipu, ktorý je primiešaný v jeho opise. Človek ako živočích obsahuje dve dispozície, ktorých podporovaním sa človek stáva divokým alebo skroteným zvieraťom. A filozofia, literatúra či ďalšie intelektuálne, rozum podporujúce zlátaniny jestvujú na povrchu zemskej kôry preto, aby držali divokú časť dvojnohého neoperenca na uzde a tým bránili predpokladanej deštrukcii a katastrofám.

Pri pohľade na konzumnú spoločnosť, ktorá podporuje najmä jednu z uvedených zložiek, pri vízii spoločenstva, v ktorom podmienkou prežitia je mať krátkodobý zisk, pri strachu z možnosti, že jedného dňa tento zisk nebude možné nadobudnúť podporovaním debeštializácie, a pri uvedomení si množstva jestvujúcich techník pre podporu oboch tendencií, dostávam závrať.

Našťastie je Sloterdijk len filozof, aj to kontroverzný, a moje myšlienky, keďže patrím k podobnému druhu, sú pravdepodobne len fantazmagórie, ktoré mi slúžia ako bič proti bezuzdnej záhaľke.

Preventívny program stromov

Stromy vedia, že túžba po naplnení nedosiahnuteľných cieľov môže byť príčinou depresie, a tak radšej v rámci preventívneho programu vyznávajú realizmus.

Alibista

Inšpirovaní Exupérym

Ak by sa úspech spisovateľa meral jeho vplyvom na životy čitateľov, Exupéry by vo svojom remesle triumfoval. Veď koľkí z nás dnes nasledujú odkaz jeho slov!