Bratislavská
stanica ma víta neznámym pachom, zápachom, a nedostatkom voľných
miest pre cestujúce ritky. Jedno si okamžite uchmatnem. Na múriku
posedávam a pokožkou hltám posledné lúče letného slnka. Keby
som bola vedela, že mi hviezda paprštekmi kýva tesne pred odchodom do zimného spánku, hltala by som ich s omnoho väčšou vnímavosťou i
potešením.
Od špinavých, zhrdzavených dverí blíži sa ku mne hŕstka hlučných cigánok s podivným tovarom v káričkách. Sadajú si na pravobok. Do dušičky si potichúčky prehováram, že nepohnem sa z miesta, predsudky rozum neprebijú, ony sú ako ja a ja ako ony, bytosti z mäsa a kostí. Snáď mala som viac šťastia na rodičov a socioekonomické pomery, ba možno menej na vrelosť, otvorenosť, lásku. Veď ich je mnoho, ja som len jedna. Keď si tlstejšia cigánka zapáli cigaretku a vietor mi dym fúkne priamo do očí, nevydržím, odvraciam tvár, odchádzam.
Krúžim po bratislavskej stanici, nehľadám miesto na sedenie, aby si skupinka žien nemyslela, že sa im vyhýbam. To dym, dym, zlozvyk fajčenia spôsobil vzdialenosť medzi nami! Nie ich odchýlka od toho, čo je bežné, teda neškodné, zdomácnené a poslušné! Krúžim po bratislavskej stanici, vstupného a análneho otvora Slovenska, ktorý ľudí papká a následne vystreľuje ako hovná. Čakám na zázrak. Ten nechodí, ulúpim si peniazmi aspoň dlaň praženej sóje.
Sedím na bratislavskej stanici, vlak mešká 25 minút. Kufor, ktorý viac neunesiem, hádžem na zem, nohy naň položím, chvíľku driemem, inokedy pozorujem. Vlak mešká 50 minút a väčšina okoloidúcich je tlstá. Sádlo im prekypuje z obtiahnutých riflí. Istotne sa v nich cítia nie štíhlo, úzko, lež úzkostlivo. Čosi ich stláča, zviera, nevedia, že to ich snaha vyzerať zdravo, pekne a najmä v norme, aby zapadali, v dave netrčali. Po ulici sa vláčia s odhaleným, vypučeným tukom a zároveň sklopeným zrakom, akoby ten, kto má viac, znamenal čosi menej. Akoby sme si neboli rovní a ľudská dôstojnosť bola prázdnym pojmom mŕtvych starcov, ktorí o nej stihli iba snívať. Akoby nielen bohatší, ale i krajší viac rovnosti zažívali. A pritom krása – veď tá rovná sa priemernosti! Ak chceš, aby bola tvojou stálou spoločníčkou, ani noštek o kúštik dlhší, ani ušká v nezvyčajnom uhle nesmú ti náležať.
Na bratislavskej stanici, popod drobný ženský fúzik, vravím si univerzálnu tézu. Keď jestvuje veľa tlstých ľudí, netreba ich viniť z neúspechu, že sa stali veľkými. Kontext životov je príčinou obezity, ten nedržia sami vo svojich rukách. Nie je ich individuálnym zlyhaním rovnako, ako nie je mojou chybou, vadou, ktorú mám na svedomí, že len dve oči našli si úkryt na mojej tvári. Kontext tvoríme všetci, spoločnými silami, spoločnou ignoráciou a zanedbávaním.
Krása vychádza z vnútra, vravieva sa. Ale kto má dnes čas a energiu, telesnú a duševnú silu na vnútornú krásu? Žena s tromi deťmi pracujúca za minimálnu mzdu vo fabrike? A kto má ešte vôľu vnútorne opeknievať, nechať v sebe cnosti prekvitať? Mladé dievča zo zabezpečenej rodiny, ktoré doposiaľ ani končekom vlásku nebolo nútené pohnúť?
Vlak mešká 60 minút, už-už prichádza. Teperím sa schodmi hore, dole a opäť hore, nik mi nepomáha. Ani babke s paličkou nik nepomáha. Vlak sa blíži, trikrát pozriem na tabuľu, či patrím jemu alebo inému. Trikrát zrakom ostrím na nápis s konečnou stanicou na dverách rýchlika. Nastupujem a lúčim sa s tebou, bratislavská stanica. Hoc si smradľavá, aspoň na tebe, v tebe, patrí mi časopriestor, kedy a kde sa nenáhlim, večnosť, v ktorej nekonám, precízne nemyslím, len paidey nechávam plávať po zamotaných riečkach kdesi v blízkosti vedomia.
Od špinavých, zhrdzavených dverí blíži sa ku mne hŕstka hlučných cigánok s podivným tovarom v káričkách. Sadajú si na pravobok. Do dušičky si potichúčky prehováram, že nepohnem sa z miesta, predsudky rozum neprebijú, ony sú ako ja a ja ako ony, bytosti z mäsa a kostí. Snáď mala som viac šťastia na rodičov a socioekonomické pomery, ba možno menej na vrelosť, otvorenosť, lásku. Veď ich je mnoho, ja som len jedna. Keď si tlstejšia cigánka zapáli cigaretku a vietor mi dym fúkne priamo do očí, nevydržím, odvraciam tvár, odchádzam.
Krúžim po bratislavskej stanici, nehľadám miesto na sedenie, aby si skupinka žien nemyslela, že sa im vyhýbam. To dym, dym, zlozvyk fajčenia spôsobil vzdialenosť medzi nami! Nie ich odchýlka od toho, čo je bežné, teda neškodné, zdomácnené a poslušné! Krúžim po bratislavskej stanici, vstupného a análneho otvora Slovenska, ktorý ľudí papká a následne vystreľuje ako hovná. Čakám na zázrak. Ten nechodí, ulúpim si peniazmi aspoň dlaň praženej sóje.
Sedím na bratislavskej stanici, vlak mešká 25 minút. Kufor, ktorý viac neunesiem, hádžem na zem, nohy naň položím, chvíľku driemem, inokedy pozorujem. Vlak mešká 50 minút a väčšina okoloidúcich je tlstá. Sádlo im prekypuje z obtiahnutých riflí. Istotne sa v nich cítia nie štíhlo, úzko, lež úzkostlivo. Čosi ich stláča, zviera, nevedia, že to ich snaha vyzerať zdravo, pekne a najmä v norme, aby zapadali, v dave netrčali. Po ulici sa vláčia s odhaleným, vypučeným tukom a zároveň sklopeným zrakom, akoby ten, kto má viac, znamenal čosi menej. Akoby sme si neboli rovní a ľudská dôstojnosť bola prázdnym pojmom mŕtvych starcov, ktorí o nej stihli iba snívať. Akoby nielen bohatší, ale i krajší viac rovnosti zažívali. A pritom krása – veď tá rovná sa priemernosti! Ak chceš, aby bola tvojou stálou spoločníčkou, ani noštek o kúštik dlhší, ani ušká v nezvyčajnom uhle nesmú ti náležať.
Na bratislavskej stanici, popod drobný ženský fúzik, vravím si univerzálnu tézu. Keď jestvuje veľa tlstých ľudí, netreba ich viniť z neúspechu, že sa stali veľkými. Kontext životov je príčinou obezity, ten nedržia sami vo svojich rukách. Nie je ich individuálnym zlyhaním rovnako, ako nie je mojou chybou, vadou, ktorú mám na svedomí, že len dve oči našli si úkryt na mojej tvári. Kontext tvoríme všetci, spoločnými silami, spoločnou ignoráciou a zanedbávaním.
Krása vychádza z vnútra, vravieva sa. Ale kto má dnes čas a energiu, telesnú a duševnú silu na vnútornú krásu? Žena s tromi deťmi pracujúca za minimálnu mzdu vo fabrike? A kto má ešte vôľu vnútorne opeknievať, nechať v sebe cnosti prekvitať? Mladé dievča zo zabezpečenej rodiny, ktoré doposiaľ ani končekom vlásku nebolo nútené pohnúť?
Vlak mešká 60 minút, už-už prichádza. Teperím sa schodmi hore, dole a opäť hore, nik mi nepomáha. Ani babke s paličkou nik nepomáha. Vlak sa blíži, trikrát pozriem na tabuľu, či patrím jemu alebo inému. Trikrát zrakom ostrím na nápis s konečnou stanicou na dverách rýchlika. Nastupujem a lúčim sa s tebou, bratislavská stanica. Hoc si smradľavá, aspoň na tebe, v tebe, patrí mi časopriestor, kedy a kde sa nenáhlim, večnosť, v ktorej nekonám, precízne nemyslím, len paidey nechávam plávať po zamotaných riečkach kdesi v blízkosti vedomia.
