Kale topanky

Autor: Víťo Staviarsky
Názov: Kale topanky 
Vydavateľstvo: Albert Marenčín
Rok vydania: 2012
Počet strán: 224

Keď som sa dozvedela, že víťaz Anasoft litera 2013 – Víťo Staviarsky – pracoval na záchytke, jeho knihu Kale topanky som si musela prečítať. Lebo veď, roboš na záchytke musí vedieť písať! A ak náhodou i nevie, aspoň má o čom písať! Hemžia sa okolo neho postavičky, ľudia z mäsa a kostí, s príbehmi nezapadajúcimi do normálu spoločnosti – koľko nezvyčajného obsahu, empirického materiálu musí byť vo Víťovom texte! A keď som zistila, že autor pracoval i ako výčapný, knihu som si behom niekoľkých minút kúpila. Veď krčmára, hospodina pijatiky, považujem azda za najväčšieho znalca ľudských duší.

Kale topánky sú príbehom Sabiny, mladej fešnej cigánky, ktorú rodičia predajú rómskemu obchodníčkovi Ferdymu, aby splatili svoj dlh. Kúpou Sabiny sám Ferdy stráca peniaze, ktorými mal zaplatiť vlastný dlh, a tak namiesto predavačky chce zo Sabiny urobiť spoločníčku staršieho bohatšieho pána. Sabina ale hľadá lásku pravú, čistú, a za svoj osud sa nebojí biť.

Hlavnú dejovú líniu dotvárajú ďalšie tragické i veselé životy Rómov. Temer všetci sú mi sympatickí, často charakterní, dobrácki, a hoc nie sú vyštudovaní, vedia poučiť – napríklad keď Vrana vraví Sabine: „Jój, ale si naivná... No mne sa to páči. Mladý musí byť naivný. Ináč by sa mohol pochovať do truhly.“ Šťavnaté hlášky zas vedia čitateľa riadne pobaviť: „Čo je, more? Sa ti nechce? Robota ti smrdí? Ale piča ti nesmrdí? Máš sedem detí, ta makaj!“

Víťovi Staviarskemu sa podarilo vymyslieť ľahko čitateľný román na jedno popoludnie alebo noc, ktorý je určený pre každého. Kniha je písaná jednoduchým jazykom, v ktorom sa mieša slovenčina, východniarčina, rómčina, ale i čeština. Tu badať ohromné remeslo umelcovo, pretože príbeh, ktorý je rozprávaním Rómky, znie veľmi uveriteľne. V reálnom svete by sa vari ozývalo len viac nadávok.

Najväčšmi hodnotím fakt, že Víťo Staviarsky mi umožnil nahliadnuť do myslenia malých rómskych obchodníčkov, ktoré nám je kilometre vzdialené. Kým my hodnotíme Vietnamcov ako pracovitých, Vrana hlása: „Blšák je iba do jednej, potom je už najlepšie zbaliť. Už iba Vietnamci ostávajú do štvrtej, lebo sú chamtiví.“ Ajhľa, je náš názor hodnotnejší alebo aspoň viac zdôvodnený než Vranin?

Chceš si oddýchnuť, pobaviť sa? Chceš sa trochu poučiť? Chceš vidieť skrz oči kohosi odlišného? Ta zober tote Kale topanky do rúk a čítaj, more!

Hodnotenie: 5/5

Prax verzus teória

K vytvoreniu obrázkov ma vyprovokovali názory ľudí, ktorí jednoznačne odmietajú buď teóriu (tých som stretla viac), alebo prax. Prax a teória sú neoddeliteľné družky. Kto ich odlúči, nedočká sa triumfu. 

Príbeh Kaki

Pokračovanie nabudúce.

Kritika školstva v troch dejstvách

Dejstvo prvé,

v ktorom žiak prínos školy hodnotí

Dejstvo druhé, 

v ktorom problém graduje

Dejstvo tretie, 

v ktorom sa zlo v dobro obráti a škola študenta na budúcnosť bravúrne pripraví

Epilóg

Každá generácia má akýsi osud. Marí sa mi, že údelom tej mojej je sedieť... a sedieť a sedieť.

Čierne rozprávky z Afriky

Autor: David Böhm
Názov: Ticho hrocha

Vydavateľstvo: Labyrint

Rok vydania: 2009

Prekladateľka: Terezie Böhmová

Počet strán: 61

Aké príbehy rozprávajú rodičia zo Stredoafrickej republiky svojim potomkom? Aké postavy lozia deťom do snov? Aké ponaučenia z príbehov vyvodzujú malí huncúti? Prečo mačky naháňajú myši? Prečo si máme pred hlavným chodom zistiť, z čoho je jedlo uvarené? A Prečo niekedy nemôžeme pomôcť druhému?

Záhadné, absurdné, popletené, hororové, vtipné aj poučné – také sú čierne rozprávky Davida Böhma z komiksovej knihy najmä pre dospelých, ktoré vám jedinečne zodpovedia položené otázky. David Böhm príbehy odel do umeleckého rúcha čiernych ilustrácií, vďaka ktorým sa kniha nezvyčajných príbehov zmenila na artefakt hodný výstavy a obdivu pamlsných očí. Lež redukovať knihu len na vizuálnu dobrôtku by bolo chybou.

Keď sa blížili Vianoce, Terezie Böhmová, sestra Davida Böhma a dobrovoľníčka v škole a sirotčinci v Stredoafrickej republike, sa rozhodla spestriť deťom bežnú vyučovaciu hodinu. Napíšte mi rozprávky, vraví žiačkom. Deti najprv nechápavo pokukujú, neskôr jedno z nich vykríkne "Tere!". Týmto slovom sa v jazyku sango označujú príbehy a rozprávania, ktoré deti počúvajú od dospelákov. Nuž, deti sa pustia do písania nie jednoduchého, pretože tere z jazyku sango prekladajú do francúzštiny. Netreba zabúdať ani na predstavivosť detí, ktorá diery v pamäti bez váhania vypĺňa vlastnými výmyslami. A tak nečudo, že príbehy, ktoré vznikli, sú raz poučné, raz absurdné, inokedy popletené, no vždy zázračné.

Vizuálnej stránke knihy nemožno ani chĺpok vytknúť. Čierne ilustrácie vynikajú jednoduchosťou a pôsobivosťou zároveň, čím verne sprevádzajú detské rozprávania. Lež po obsahovej stránke kniha nevyužila svoj plný potenciál. Veď spoluautormi knihy sú deti z veľmi vzdialenej, pre nás zaujímavej, krajiny. Prečo kniha neobsahuje viac informácií o deťoch? Krátky doslov mi nestačí. Zaujíma ma viac! Kto sú a ako žijú? Čo sa učia v škole? Čo im prináša radosť a čo ich zlostí? Samozrejme, rodí sa námietka, že príbehy o deťoch by porušili jednotu knihy. V tom prípade by ma potešila aspoň drobná brožúrka o Stredoafrickej republike, jej kultúre a malých spoluautoroch Ticha hrocha, ktorá by mi povedala viac o kontexte vzniku knihy a jej tvorcoch.

Viete, kde sa nachádza Stredoafrická republika? Názov mnoho napovedá. :)

Koho rozjarí kniha Ticho Hrocha? Rodičov, ktorí ju plánujú čítať malým deťom, zrejme nie. Predsa len príbeh, v ktorom napríklad otecko zabije synka, nebude považovať väčšina rodičov za vhodný pre vlastné deťúrence. Preto knihu odporúčam najmä dospelákom – ľuďom, ktorí si vychutnávajú pekné knihy, zaujímajú sa o cudzie kraje, neboja sa absurdity a detskej predstavivosti, a každému, kto chce cítiť kúštik afrického slnka počas chladných dní. Mňa detské príbehy z Afriky rozhodne zahriali.

Kresba: 5/5

Textový obsah: 4,5/5  

Ukážky na stránkach autora: http://www.davidbohm.net/gal_prev/?g=hroch

Keď budete chcieť ísť na výlet do Stredoafrickej republiky, bežte sem:

Keď ma postavička hreší

Piatok. Unavená sedím v študovni, čakám na štart behu s cieľom "Autobusová stanica". Polobdiem, pomaly zaspávam, keď vtom čosi popotiahne ma za rukáv. Oči na končatiny pučím, ani mušku živú nevidím. Možno sním.

O chvíľu začujem slabý hlások. Ej, hľa! Do zápisníku postavička sa mi čarbe, kričí na mňa, prštekmi ma chytá za ruku, malíček mi silne objíma. Vraj nedbám o rovnosť príležitostí kreslených postavičiek, vraj uprednostňujem (a nevedomky!) len jednu skupinu, len ona dostáva v príbehoch priestor. Vraj žena som a aj ženy diskriminujem, pfuj, že sa nehanbím! 

 

Postavičiak môj milý, budem sa ja snažiť opraviť neresti na cnosti. Tu je môj prvý pokus, behom sekundy, na černoška sa premeníš:

A nabudúce pousilujem sa dumať o pobyte vianočky vo svete - o kreslenom príbehu len a len pre teba! Tak už sa na mňa toľko nezlosti. :)

Odpustenie v marockej púšti

Autor: Lawrence Osborne

Názov: Odpuštění

Vydavateľstvo: Kniha Zlín

Rok vydania: 2013

Prekladateľ: Alexandr Neuman

Keď sa antického filozofa Diogena zo Sinopy ktosi opýtal, odkiaľ pochádza, pokojným hlasom odvetil: „Som občanom sveta.“ Tým dával najavo svoju príslušnosť k ľudstvu ako celku, bez zbytočného vydeľovania sa prostredníctvom národa, náboženstva, či rasy. Do dnešných čias zostáva nezodpovedanou otázkou, či sme všetci obyvateľmi toho istého sveta. Pohybujeme sa po jednej Zemi, ale naše interpretácie sveta sa rapídne líšia. Pre jedného znamená bravčové na večeru porušenie božieho zákona, druhý trestá finančný podvod väčšmi než vraždu. Prijímame odlišné fakty i hodnoty, z rozdielnych, ba i z rovnakých predpokladov vyvodzujeme opäť rozdielne závery. Dokážeme sa pochopiť a spokojne žiť vedľa seba napriek rôznorodosti kultúr, pestrofarebnosti interpretácií sveta, ktorý obývame?

Britský spisovateľ, publicista a vášnivý cestovateľ Lawrence Osborne sa v knihe Odpuštění zaoberá stretom dvoch kultúr – americko-európskej a marockej. Román odzrkadľuje zásadnú prekážku kladenú pokojnému spolunažívaniu. Medzi kultúrami (a kiežby len medzi nimi!) absentuje nielen vzájomné pochopenie, ale i akákoľvek snaha porozumieť druhému. A tak nečudo, že muslim i „ateistický kresťan“ očakávajú od toho druhého len to najhoršie – hlúposť, podlosť a násilie.

Príbeh začína cestou manželov v strednom veku, Davida a Jo, do pevnosti v pustej marockej púšti, kde zbohatlíci západného sveta chystajú hedonickú párty, plnú alkoholu, marihuany, hašišu, pekných žien a mužov s plnými kontami. David a Jo zažívajú krízu vo vzťahu, a preto sa rozhodli poslať stereotyp na dovolenku a prijať pozvanie na divoký žúr na odľahlom a exotickom kúsku planéty. Hoc túžili po zmene, nečakali, že ich životy sa prevrátia z nôh na hlavy, keď počas blúdenia marockými cestami v sprievode noci zrazia marockého mladého muža Drissa.

Návštevníci párty a ich hostitelia túžia spoznávať domácich Maročanov maximálne ako exotické kulisy, na ktoré sa budú dívať ich opantané zmysly. Nič viac. Marocká krajina ani kultúra ich hlbšie nezaujíma. Prišli do nej ako natešení cudzinci, prežijú pár dní v luxusnej bubline v púšti, odídu ako cudzinci s kocovinou. Po smrti Drissa sa ale stret dvoch odlišných mentalít stáva neodvratným. David je nútený spoznať domácich Maročanov, odísť do chudobnej dediny, v ktorej Driss býval, báť sa trestu a dúfať v odpustenie. Lež je možné preklenúť obrovskú mentálnu priepasť, ktorá oddeľuje západný svet od marockého – zabudnúť na storočia nepriateľstva a vzájomnej ignorácie? Konflikt kultúr je umocnený majetkovou nerovnosťou, ktorá spôsobuje, že akákoľvek rovnosť medzi Maročanmi a návštevníkmi zo západu je len formálna. Bohatý angličan dokáže podplatiť marockého policajta, no kto sa postará o spravodlivosť? Chudobní, vyčerpaní, často nevzdelaní a emóciami ovládaní Maročania, ktorých súd sa nutne pohybuje mimo oficiálneho zákona?

Okrem hlavnej línie deja v podaní Davida a Maročanov, Lawrence Osborne v románe rozvíja i zaujímavé vedľajšie príbehy – odcudzenie manželov a neveru Jo, ktorá manžela nenávidí „prostě jen proto, [že] ho pustila k sobě a on poté nedělal to, co se od něj očekávalo“ a príbeh Drissa, zrazeného muža.

Dejovú líniu o živote Drissa, jeho chudobe, úteku do Európy a hľadaní lepšieho života považujem za najprínosnejšiu. Autor čitateľovi predstavuje myšlienky Maročana, ktoré dokážu prekvapiť a vyvolať zimomriavky:

„Ti nevěřící neustále žertovali. Ale byly jejich vtipy opravdu vtipy? Tvářili se pořád vesele a příjemně, ale mysleli to doopravdy? V Drissově srdci hlodala temná pochybnost, protože věděl, že nevěřící jsou ze zásady prohnaní a jediné, o co jim jde, je záhuba věřících. Taková prostě byla jejich podstata a nic se s tím nedalo dělat.“

Intelektuál je pri čítaní Drissových názorov vedený i k spytovaniu zmyslu vlastnej práce:

„Člověk se narodí, aby kráčel po zemi, řekla Angela, po svých vlastních nohou, bez hranic či zdí. Pronásledování přistěhovalců je přečin proti základní lidské přirozenosti. Driss ovšem neměl potuchy, o čem to hovoří. Chtěl se dostat do Paříže bez vědomí policie a na ničem jiném mu nezáleželo. Lidská přirozenost?“

Na druhej strane, rozvíjanie myšlienok Maročana Drissa v sebe ukrýva nebezpečný potenciál. Približuje sa Osbornova predstava duše mladého Maročana realite? Možno Drissove myšlienky považovať za rozšírené? Osborne sa v minulosti potuloval po Maroku  – spoznal ta myslenie obyvateľov a zobrazil ho v knihe? Ak čitateľ autorovým slovám uverí, môže sa vyľakať a zo strachu zavrhnúť akékoľvek prelínanie kultúr. Driss je nebezpečný, teda Maročania, muslimovia sú nebezpeční. V tomto bode vidím rozbušku knihy.

Román sa číta ľahko až na niekoľko výnimiek – osobne mi vadili nepreložené francúzske vety, ktorým síce postavy rozumejú, ale ja nie. Stačilo pripnúť preklad pod čiaru. Podobne sú v knihe použité neznáme termíny – napr. názov marockého jedla alebo hudobného nástroja. Bez poznámok pod čiarou som bola pre plné pochopenie textu občas nútená používať Google.

Knihu odporúčam každému, kto sa zaujíma o Maroko, odlišné kultúry alebo vzťahy medzi obyvateľmi rôznych národov. Román dokáže zabaviť i čitateľa ignorujúceho cudzie kraje, ak má záľubu v medziľudských vzťahoch alebo je zvedavý na život zhýralej smotánky. Na druhej strane varujem, že Odpuštění nie je oddychovou knihou. Zobrazuje komplikované problémy, ktoré dnes kričia svojou naliehavosťou. Navyše ani jedna z hlavných postáv nie je cnostným anjelikom. Postavy nedokážu prekonať vlastné slabosti a predsudky, sú tak obyčajné, nehrdinské, že niet dôvodu obľúbiť si ich, ani ich obdivovať. Po prečítaní knihy si čitateľ nenájde úsmev na perách, jeho telo zaplní mierna nervozita.

Dočká sa David odpustenia od otca mŕtveho Drissa? Prečo sa Driss vrátil z Európy, raja možností pre každého, späť do pekelného, slnkom rozpáleného a chudobného Maroka? A ako vyriešia Jo a David manželskú krízu? Odpovede sa dozviete v knihe Odpuštení. Ja vám len prezradím, že záverom budete istotne prekvapení.

Hodnotenie: 3/5

PS: Ak i vy chcete napísať podobnú recenziu novovydanej knihy, sledujte aktuality Knihy Zlín. Nakladateľstvo pravidelne ponúka tzv. „reading copies“ výmenou za recenzie.