Variácia na džudžu

„Ak niekto zomrie, do mesta k nám príde džudžu. Nie je to človek ani zviera, nosí kabát z peria, masku krokodíla, koňa. Keď prechádza ulicami, každý sa mu pokloní. My deti musíme bežať, nesmieme sa o neho ani obtrieť pohľadom. Keby som džudžu stretol a pozrel mu do tváre, zomrel by som. Vzalo by ma k duchom.“

Chlapča nemotorné – nechcene odvážne, potkne sa a žuchne na chodník. Keď hlávku zodvihne udretú, zmätený pohľad smeruje na džudžu. Telo chlapca premkne strach, zmocní sa ho triaška, tep vibruje. Po chvíli alebo po večnosti, keď sa chlapec vzmuží, upokojí, v mysli sa zrodí otázka: „A či som ja teraz mŕtvy? Vari na ducha som sa premenil?“

Dobehne kamarátov a vykrikuje: „Vidíte ma? Počujete?“ Nik neodpovedá. Ani jeden si ho nevšíma. Azda osudom mŕtveho je vznášať sa nebadane, nepostrehnuteľne ako vzduch. Nebodaj smrť znamená byť každému ľahostajný.

Posledná možnosť. Kopne do nohy suseda. Ten zvýskne, jojčí. Chlapča sa pridá hlasito: „Žijem!“ Sused naň začudovane hľadí: „Hádam by si neodišiel z tohto sveta po jednom páde. Ja som si kolená poudieral už aspoň päťdesiatkrát a stále som tu.“

O niekoľko dní, keď emócie z hraničnej situácie vyhasli, premýšľa chlapča, ako je možné, že žije. „Celkom jasne, priamo do tváre džudžu som hľadel. Prečo ma nezobralo k duchom? Buď vidiny premkli moju myseľ, alebo deti smú uzrieť džudžu... Boli to vidiny,“ uzatvára chlapec.

Čo chýbalo, aby chlapec odhalil lož vysokých ľudí? Azda ešte jeden pohľad do tváre džudžu, po ktorom by opäť zostal prebývať v ríši dýchajúcich. Lež kto by obetoval život? Riskoval budúcnosť pre odhalenie klamstva? Odhalil pravdu, ktorú mu žiadne dieťa neuverí? Minul bytie na potvrdenie dávno známej tézy?

Chlapec tak vykonal – zariskoval. Keď v kráľovstve ďalšia ľudská bytosť odišla do iného sveta, pozrelo sa chlapča uprene do tváre džudžu. O niekoľko pohybov vetra prišiel poň neznámy duch a odviedol ho ta, kam ho pisateľ nemal silu nasledovať.

Zdroje:

Prvá uvedená citácia pochádza z knihy Čierne na čiernom a patrí Marekovi Vadasovi. Ten na výlety chodí do Afriky, kde zbiera inšpiráciu pre svoje poviedky aj život. Z toho usudzujem, že džužu pravdepodobne jestvuje – kráča v maske krokodíla, koňa, kdesi ta, po čiernej zemi na južnej pologuli.

VADAS, Marek. Čierne na čiernom. Levice: KK Bagala, 2013.

Hon na babičku

Babička vstáva z postele a uteká – vyzerá akoby kráčala. Nevie, kým je, nevie, koľko má rokov, kde sa nachádza, koľko detí porodila, čo študovala, ani čo si myslela pred minútou. No vie, kam mieri. Vravia, že má deväťdesiatosem rokov, že musí ležať, že sa nesmie potácať do parku. Veľa toho pred ňou narozprávajú, no ona si ani slovko nepamätá.

Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. Nepamätá si, čo chcela pred okamihom. Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. V predošlom alebo i v tomto okamihu?

Vyhlásili ju za nesvojprávnu. Kvákajú kvá a kvá a že nevie, čo činí. Má byť priviazaná k posteli – pre jej dobro, aby mohla byť priviazaná k posteli ďalší rôčik i dva.

Ona kráča ďalej. Keďže stále kráča, pechúri, chce ísť preč i v tomto okamihu. Túži ísť, pretože ide. Čo na tom, že jej myšlienkové pochody obsahujú diery a kontradikcie? Môžu vyhlásiť človeka za nezodpovedného za vlastné telo, hoc telo ovláda? Približne ovláda? Ani spisovateľ nevládne tlkotu svojho srdca, ale nohy tie poslúchajú babku i pisára. Môže byť starenka zbavená zodpovednosti za vlastné nohy, hoc nimi hýbe? Kačky, sliepky, potkany – zvery nechávame kráčať – utekať, hoc v hlavách majú diery. A babka? Tá nech leží!

Ľapotajú, že pre jej dobro... Zrejme vedia, čo je pre ňu dobrom. Pomaly zdochýňať v páchnucej, strohej izbietke. A pritom ona túži len kráčať, blúdiť a kedykoľvek zomrieť, pod oblohou a aktívne. Nedovolia jej to. Na staré kolená pripútali ju do okov otroka.