Hon na babičku

Babička vstáva z postele a uteká – vyzerá akoby kráčala. Nevie, kým je, nevie, koľko má rokov, kde sa nachádza, koľko detí porodila, čo študovala, ani čo si myslela pred minútou. No vie, kam mieri. Vravia, že má deväťdesiatosem rokov, že musí ležať, že sa nesmie potácať do parku. Veľa toho pred ňou narozprávajú, no ona si ani slovko nepamätá.

Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. Nepamätá si, čo chcela pred okamihom. Túži ísť preč, odísť, za slnkom a vlhkým vzduchom, nadýchnuť sa, hoc aj umrieť. V predošlom alebo i v tomto okamihu?

Vyhlásili ju za nesvojprávnu. Kvákajú kvá a kvá a že nevie, čo činí. Má byť priviazaná k posteli – pre jej dobro, aby mohla byť priviazaná k posteli ďalší rôčik i dva.

Ona kráča ďalej. Keďže stále kráča, pechúri, chce ísť preč i v tomto okamihu. Túži ísť, pretože ide. Čo na tom, že jej myšlienkové pochody obsahujú diery a kontradikcie? Môžu vyhlásiť človeka za nezodpovedného za vlastné telo, hoc telo ovláda? Približne ovláda? Ani spisovateľ nevládne tlkotu svojho srdca, ale nohy tie poslúchajú babku i pisára. Môže byť starenka zbavená zodpovednosti za vlastné nohy, hoc nimi hýbe? Kačky, sliepky, potkany – zvery nechávame kráčať – utekať, hoc v hlavách majú diery. A babka? Tá nech leží!

Ľapotajú, že pre jej dobro... Zrejme vedia, čo je pre ňu dobrom. Pomaly zdochýňať v páchnucej, strohej izbietke. A pritom ona túži len kráčať, blúdiť a kedykoľvek zomrieť, pod oblohou a aktívne. Nedovolia jej to. Na staré kolená pripútali ju do okov otroka.