Piatok. Unavená sedím v študovni, čakám na štart behu s cieľom "Autobusová stanica". Polobdiem, pomaly zaspávam, keď vtom čosi popotiahne ma za rukáv. Oči na končatiny pučím, ani mušku živú nevidím. Možno sním.
O chvíľu začujem slabý hlások. Ej, hľa! Do zápisníku postavička sa mi čarbe, kričí na mňa, prštekmi ma chytá za ruku, malíček mi silne objíma. Vraj nedbám o rovnosť príležitostí kreslených postavičiek, vraj uprednostňujem (a nevedomky!) len jednu skupinu, len ona dostáva v príbehoch priestor. Vraj žena som a aj ženy diskriminujem, pfuj, že sa nehanbím!
Postavičiak môj milý, budem sa ja snažiť opraviť neresti na cnosti. Tu je môj prvý pokus, behom sekundy, na černoška sa premeníš:
A nabudúce pousilujem sa dumať o pobyte vianočky vo svete - o kreslenom príbehu len a len pre teba! Tak už sa na mňa toľko nezlosti. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára